Ako je už dlhoročnou tradíciou na našej škole, aj tohto roku zavŕšili štúdium dejepisu naši deviataci návštevou vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime.
Dozvedeli sa, ako fungovala nacistická vraždiaca mašinéria – od príchodu väzňov do tábora, cez ich selekciu, smrť plynom, alebo zaradenie do pracovného komanda, „ stravu“, „ubytovanie“ , ich olúpenie o posledný majetok – všetko to mali nacisti dôsledne prepracované. Aj to, ako dosiahnuť, aby išli ľudia do plynových komôr pokojne a nič netušiaci. A ako od týchto obetí získať čo najviac – využiť aj ich obuv, odev, okuliare, protézy, ba i vlasy.
Dozvedeli sa o Mengeleho „lekárskych“ pokusoch na deťoch, najmä na dvojčatách, o terore a strachu o život, ktorý bol v tábore všadeprítomný.
Ale aj o hrdinstve, vzájomnej pomoci väzňov a túžbe prežiť. Prežiť a svedčiť.
V jednom z osvienčimských barakov je citát: „Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili.“ Lepšie ste to vyjadriť nemohli, pán Santayana...
Do galérie Emotívny zážitok na konci školského roka boli pridané fotografie.
